20. júna mala mať naša obyvateľka Eva R. 75. narodeniny. Na tom by nebolo nič až tak zaujímavé,
v kaštieli je nás veľa a každú chvíľu tu má niekto narodeniny. Ona však chcela tortu – a nie hocijakú.
Požiadala svoju kamarátku z oddelenia, Jarku, aby jej tortu upiekla. Teraz, dodatočne, to už môžem priznať, bola som trošku skeptická. Urobiť jednoduchý koláč na plech, alebo cesto na langoše – to ešte áno – ale torta ? S ružičkami ? Veď Jarka je na vozíku a ešte aj slabšie vidí. Čo ak sa jej to nevydarí a bude zbytočne sklamaná, že už nedokáže to, čo kedysi ? Nemala by som ju radšej nejako nenápadne odhovoriť ? Taká som rada, že som to neurobila....
Jarka mala od začiatku presnú predstavu, čo bude potrebovať, s pomocou to bola aj nakúpiť a v piatok, hneď po raňajkách sme sa do toho pustili. Mojou úlohou bolo len „podaj, prines“, Lukáš umýval riady a tá torta naozaj vyzerala ako z cukrárne – ružičky boli tri, každá inej farby a lístočky mali zľahka zvlnené, so žilkovaním – ako živé. Zjedla sa cez víkend a vraj bola výborná.
Ale asi nemusím zdôrazňovať, že tu bolo ešte niečo omnoho dôležitejšie ako chuť tej torty – priateľstvo, snaha potešiť, vzájomná pomoc, prekonávanie prekážok, dôvera vo vlastné schopnosti i v potenciál ostatných – to sa v žiadnej cukrárni kúpiť nedá.
Daniela Milatová