Určite áno... Tým nechcem povedať, že sa človek nemá sám pričiniť o to, na čom mu záleží. Skôr je to tak, že viera v zázraky, v nečakaný obrat vecí k lepšiemu sa z našej duše nesmie s odchodom detstva vytratiť. A to je aj pointa projektu Vianočný zázrak. Neviem, ako je to zvykom v iných zariadeniach, ale ja sondujem želania našich obyvateľov veľmi nenápadne, pre istotu, aby sme sa vyhli sklamaniu, keby želanie zostalo nesplnené. Našťastie „našich ľudí“ aj s kolegyňami dobre poznáme, tak vieme odhadnúť, kto čo potrebuje a urobí mu to radosť. Už po dva roky, čo sa zapájame do tejto ušľachtilej iniciatívy, som doslova šokovaná z dobroty a štedrosti darcov, z ktorých mnohým vieme len krstné meno. Najradšej by som každému z nich poďakovala osobne, podala ruku, popriala všetko dobré, ale to nie je možné ani v „normálnych“ časoch a v týchto covidových už vôbec nie. Tento rok sme v našom kaštieli prekvapili a potešili vyše 80 ľudí. Nie všetci boli seniori, ktorým je projekt primárne určený, ale organizátori nám umožnili pristúpiť k výberu obdarovaných individuálne, podľa naliehavosti potreby a podľa posolstva zázraku, ktorý sme sa takto snažili dotyčnému sprostredkovať. Od obrovského plyšového Mikuláša až po predplatné Katolíckych novín.... každý sa tešil. A my zamestnanci sme mali pri rozdávaní tiež nesmiernu radosť – z toho, že je na svete toľko dobrých ľudí, ktorí sú schopní nezištne potešiť druhého a podeliť sa nielen o materiálne zdroje, ale aj o kúsok svojho srdca. Ak nás odniekiaľ pozoruje sila, ktorá má v kompetencii konanie zázrakov, dúfam, že sa im odmení.
Daniela Milatová
P.S. Na dôvažok, okrem adresných darčekov, sme od pani Punovej zo Stupavy dostali kopu kyslej kapusty, z ktorej sme na nádvorí navarili výbornú kapustnicu pre našich obyvateľov.